robto_preseba

Čaute. Ako som vám na mojom IG sľúbila, dnes je tu ďaľší článok o tom, aká bola moja cesta doteraz a ako som sa dostala až ku viac ako miernej nadváhe.

Keď sa na to spätne pozriem, vždy som mala problém s nejakými kilami navyše. Už na základke som bola tučko bombička, neskôr už jedna z tých najvyvinutejších a pevnejších, hoci vtedy to bolo viac na smiech ako kedykoľvek potom. Ale tak vysvetlite decku, že výraz trombóny, opisujúci vaše vňady, je vtipný síce všetkým naokolo ale vám je z toho do plaču. Na strednej to bolo lepšie, niečo som zhodila, ani som nevedela ako, ešte pred nástupom, takže som neriešila nejaké komplexy menejcennosti, lebo nebolo prečo.
Až raz zrazu znova bolo. Pubertálne som sa vypapkala. Prvé zarobené prachy z brigád išli na jedlo a vtedy som aj vo väčšom začinála piť víno. Keď si to teraz dávam dokopy, tak kebab, pizza alebo bageta a k tomu ríbezľové víno a kofola alebo cola, sem tam chipsy, sem tam hranolky. Toto bolo top kombo pre môj žalúdok a teda vždy to bolo večer. Takže si viete predstaviť, ako som vyzerala po pár mesiacoch, hoci ja som ešte vtedy veľmi nerozumela tomu z čoho som mohla tak pribrať. Ako je to možné? Úplne normálne, nezaujímali ma veci ako výživová hodnota, makroživiny alebo nejaký kalorický nadbytok. Vlastne možno ani slovo kalórie som dovtedy nepoznala, aspoň nie tak do hĺbky ako dnes (a to nie som žiadny výživový poradca ale len človek,ktorý sa zaujíma o to, čo do seba dáva). Takže potom to prišlo, prvé nariekania, že som tučná, že si nemôžem nič normálne obliecť, že vyzerám hrozne,že mám ruky ako niektoré dievčatá stehná (paradoxne, toto vôbec nebola pravda,ale vysvetlite môjmu pubertálnemu ja že som príliš preháňala a že ak chcem vedieť, čo znamená slovo tučná, mám si počkať na to, čo ma čaká po pôrode 😀 ), sem tam sa utrúsila od niekoho poznámka, že som taká malá vypapkaná sviňka a podobne.
Vďakabohu, stáli pri mne vtedy ľudia a priatelia, ktorí ma neskutočne nakopli, pomohli mi získať sebakontrolu a podporovali ma spoločnými cvičeniami, behom a som im dodnes vďačná, že ma z toho vtedy dostali, pretože to nebolo len o tom, že som bola tučná a vedela som, že s tým niečo musím robiť ale bolo to aj o depresiách, o pocite menejcennosti, závisti iným dievčatám ale aj nezriedkavých komplexov zo zbytočností. No proste, puberta so mnou v tomto smere mávala a hádzala zo strany na stranu a len vďaka priateľom som si konečne dokázala udržať kontrolu nad zmyselným životom.

Takže vďaka nim som vtedy začala poctivo makať, behávať,bicyklovať, cvičiť. Akurát, čo do dnes nechápem, je že  ako som mohla fungovať na tej strave na akej som fungovala. Áno, že som vyradila všetky fastfoody z jedálnička je jasné, ale pamätám si, nejaké obdobie, som v škole nonstop jedla celozrnné chleby,niekedy som si k nim dala jogurt. A to boli moje raňajky, desiata aj obed. Potom som prišla domov, dala som si nejakú polievku a na večeru zasa len niečo úplne nezmyselne ľahké, nezávadné a podobne. Ja som vtedy musela mať kalorický deficit taký, že teraz keby si taký nastavím tak umriem od hladu asi. Lenže, čože ja som vtedy vedela čo je to nejaký kalorický deficit ? Videla som, že to čo robím má efekt a to mi stačilo. Všetci ma chválili, ako mi idú kilá dole,že super vyzerám, ego som mala vystrelené že lietalo hore až nad lietadlami keď som sa zo 74 kg dostala na 57. Ešteže som mala aspoň toľko rozumu, že som normálne jedlá začala zaraďovat do jedálnička postupne a konečný jojo efekt bol len 3 kilogramy. A mne sa konečne začal normálny život.

Normálny ako normálny, hej?! Už bolo po maturite, z VŠ som odišla po 3 mesiacoch a začala pracovať. Niekedy som mala 2 a stalo sa že aj 3 práce naraz, raz to bolo v kúpeľnej hotelovej kaviarni a v bare zároveň, alebo v obchode a na infopulte zároveň, takže pohybu bolo dostatočne, no začala som si prechádzať obdobím skúmania a chutnania nových jedál. V tom čase som spoznala otca môjho dieťaťa (ako to po sebe čítam, toto pomenovanie znie celkom chladne, ale kto ma pozná ten vie, že toto bol pre mňa úplný lifegoal, nájsť toho, ktorý bude najlepším otcom na svete a zaslúži si tento titul). Ten je vyučený kuchár a hoci sa tomu už dlho nevenuje, veľmi ho bavilo pripravovať jedlá, ktoré som nikdy nejedla. A robil to božsky dobre!  Nové chute ma pobláznili natoľko, že už po prvých spoločne strávených mesiacoch bolo vidieť, že mi od neho všetko chutí a že sa o môj žalúdok stará viac ako vzorne. No ešte stále to boli prijateľné centimetre navyše, nemala som problém obliecť svoje veci, akurát som v nich vyzerala plnšie, koniec koncov, môžem zhodnotiť, že to niekedy naozaj dobre vyzeralo a nemala som žiadny zlý pocit z toho, že som pribrala. Nenastala ani žiadna sebareflexia s výkričníkom typu : pozor, prestávaš mať nad tým kontrolu! pretože som si stále myslela, že to mám plne pod kontrolou a išlo mi v hlave  sebaobhajovanie typu : kým tieto rifle zapnem, je všetko v poriadku. No, len mi nenapadlo, čo nastane keď ich už nezapnem.

Lenže, viete čo? Keď na to prišlo a ja som ich už naozaj nezapla, bola som už asi v piatom mesiaci tehotenstva. Áno, presne vtedy, kedy nastalo najkrajšie obdobie v našom spoločnom a aj mojom osobnom živote, som prestala pozerať na to,ako sa stravujem. Od začiatku tehotenstva mi chutili veci, ktoré nikdy predtým, ako napríklad chilli a tabasco, na všetkom, na pizzke najviac. Po nejakom čase som zostala PN (hyperaktívny mechúr s ktorým som bola na pohotovosti už toľkokrát, že to ani nepočítam.Ten tu budem ešte viackrát spomínať.)  Ale vyhovovalo mi to, mala som čas si popredu všetko nachystať, oprať tie krásne mini vecičky, vyžehliť a ukladať ich do novej skrinky. Mala som čas si dať medzi tým čokoládu položenú práve na tej skrinke a zjedla som ju vždy celú v priebehu nejakej hodiny. A nebudem klamať, veľmi dobre sa mi pozeralo na to, ako sa vypapkávam. Veď predsa papám za dvoch! Keď mne to vysmážané teraz veľmi chutí… A milujem (okrem mandaríniek, tie išli na kilá) nanuky, zmrzlinu, mekáč (sebareflexívne viem, že toho mekáču bolo dosť, sebaobhájením mi je, že mi toto jedlo naozaj nikdy predtým ani potom nechutilo práve tak ako počas tehotenstva), buchty a úplne najlepšie všetko v jeden deň.

Dnes už viem, že pri druhom tehotenstve by som sa stravovala úplne inak pretože to, že máte pod srdcom malého krásneho človiečika, neznamená v kľude si jesť všetko čo chcete a úplne bez výčitiek. Pretože ak nie ste pripravená na to, že časom neoblečiete svoje oblečenie ani po pôrode, lebo ste si navrávali, že je to v poriadku stravovať sa za dvoch a malý to potrebuje, tie výčitky raz isto prídu. Áno, to malé mrňo potrebuje výživu, ktorú si berie od vás, ale potrebuje hodnotné potraviny, rovnako ako to potrebuje vaše telo aby ste mali energiu do posledného dňa tehotenstva a zároveň hneď v prvý deň, ako privediete na svet vašu malú lásku. No, vtedy som tento pohľad na to nemala a úprimne, keby mi to niekto takto povie, asi ho vysmejem, že ja predsa dobre viem čo robím. (Nikto nie je neomylný,či ?)
No a tak to išlo ďalej a každou ďaľšou prehliadkou som len hlásila sestričke väčšie a väčšie číslo na váhe, paradoxne, čím vačšie vtedy bolo, tým som bola spokojnejšia. Tesne pred pôrodom mi sestrička zagratulovala ku guľatému 20 kilovému prírastku na váhe a ja som si spokojne odkráčala domov, o pár dní do nemocnice, kde ,pre komplikácie, som musela absolvovať akútnu sekciu. A tu sa začína ďalšia kapitola môjho života…

Pokračovanie nabudúce 🙂