robto_preseba

Z pôrodnice som odchádzala šťastná prešťastná, s vytúženým malinkým synom na rukách, o 13 kg ľahšia (neviem ako je to možné, možno tým že som bola vo fáze ,,rodím´´ až 3 dni, za ktoré som do seba okrem infúziek takmer nič nedala a po sekcii som mala nariadenú diétu.)
Po príchode domov, ešte ubolená, som sa zaraďovala do nového života. Prvé problémy na seba nenechali dlho čakať, mala som málo mlieka (prosím všetky eko-bio-raw matky aby sa zdržali komentára, že to nie je možné a že slabé mlieko neexistuje a podobne, už ste zo mňa vysosali energiu vtedy, teraz je to už zbytočné, robila som čo som mohla a vedela, amen.), takže som začala jesť viac prospešné potraviny podporujúce tvorbu mlieka, samozrejme malého som donekonečna prikladala a prikladala, a zasa jedla a jedla a prikladala a prikladala a jedla a jedla. Váhu som si vôbec nekontrolovala, bolo mi všetko jedno, najpodstatnejšie bolo, aby mal malý to čo potrebuje a nič na svete nebolo dôležitejšie ako toto. Lenže, nešlo to. Do toho som dostala po veľmi krátkej dobe zápal mechúra, silné atb, mlieko som odsávala a vylievala. Malý okúsil fľašu a tým sa začal náš koniec kojenia. Ešte som si pár týždňov mlieko odsávala, pre 30 ml som sa trápila aj hodinu len aby mal aspoň ešte niečo odo mňa. Až kým som raz odsala len 10 ml za ten istý čas ako predtým aspoň 30 ml a vtedy som pochopila, že je koniec. Malého som odstavila úplne, nestihla som mať ani zápal prsníka pretože sa mi nemal z čoho zapáliť.

Zdá sa vám, že som odskočila od témy?
Mýlite sa, pretože práve tu sa to všetko začalo. Stresovala som sa a vyčítala si, že som ho nekojila dlhšie, bolo mi to ľúto a stále som v sebe hľadala chybu až som z toho upadla do depresie. Už hneď po pôrode som mala ľahkú depresiu, z toho že som nerodila normálne a tak veľmi som chcela. A toto ma úplne dorazilo. Prišla som si ako úplne neschopná matka, všetky kamošky a mamičky okolo mňa nahodili hneď prvú otázku pri stretnutí : Kojíš? Až kým som nezačala odpovedať, že o chvíľu si to dám vytetovať na čelo, že nie. Bola som hnusná, podráždená, nahnevaná sama na seba. A ako som s týmito pocitmi bojovala? Jedlom! Záchvatovým jedením všetkého, čo sa dalo zjesť a nezjedlo mňa.

Vďakabohu, toto obdobie netrvalo príliš dlho, na váhe sa však statočne odrazilo. Pozorovala som to a samozrejme som s tým chcela niečo robiť. Ešte stále som však nemala hlavu nadstavenú tak,aby som to robila pre svoje zdravie ale len preto, aby som dobre vyzerala, bola chudšia a myslela som si, že mi to úplne stačí. Začala som chodiť na zumbu a radikálne zmenila jedálniček. Ako? Vyradila som pečivo, prílohy a posledné jedlo bolo večer o šiestej, ak som išla na zumbu tak o piatej. Celkovo mi to vydržalo možno mesiac, potom som začala poľavovať v jedle lebo som bývala často hladná, ale nebol to taký ten hlad, že by som zjedla niečo malé ale zasa ten, že mi je jedno čo do seba dám, lebo už som od hladu nevidela. Po dvoch mesiacoch som nastúpila do bývalej práce na zimnú brigádu a to bol zasa začiatok konca (nezmyselného) boja so sebou samou. V jedle som poľavila úplne a ani na zumbu som nechodila pravidelne, nakoľko mi to nevychádzalo. Zrazu toho bolo veľa, až príliš. Všetky situácie okolo mňa, ktoré sa mi diali alebo ma ovplyvňovali, ma vyčerpávali a ničili. Začala som mať narušený spánok, potom zasa zápal mechúra, začala som sa zasa až príliš sledovať a pozorovala som, ako niečo nie je v poriadku. Mávala som pravidelné návaly tepla a zimy na striedačku, búšenie srdca. Vygradovalo to niekoľkokrát do pocitov, že sa asi zbláznim a že to nemôže byť normálne, čo ak teraz zomriem?!
Chvalabohu, nedialo sa to príliš často, takže som z toho nemala depresie a tým pádom som to vôbec neriešila, hoci som vedela, že niečo za tým všetkým je. Pripisovala som to stresom, uponáhľanému životnému štýlu a náročnému obdobiu.

A takto sa to ťahalo až do februára tohto roku. Už som bola zasa bez brigády,zaraďovala sa naspäť do čisto materského života, ktorý ma vďakabohu napĺňal viac ako čokoľvek doteraz. Malý bol, a aj je, úžasné bábo a dieťa. Samozrejme, mali sme a aj mávame ťažšie obdobia, ako aj každý, ale tých jednoduchších a krásnych bolo omnoho viac. Takže ma napĺňal pocit nekonečnej radosti, že je všetko tak, ako byť má.

No a v marci to prišlo. Nič nebolo tak, ako malo byť. Respektíve, dnes už viem, že to všetko malo byť presne tak ako to bolo ale vtedy by ste mi to nevysvetlili. Prišiel strašiak menom korona a s ním veľké strachy, nie o seba ale o blízkych, o rodinu v zahraničí. A nie len strachy a obavy ale mala som istú paranoju, pretože nič nebolo isté, nikto nevedel, čo sa bude diať a predstava toho ako zle až môže byť ma úplne pohlcovala. Prestala som spávať, mala som nevysvetliteľné záchvaty plaču, navyše mi všetky moje tričká zostávali malé, nosila som len partnerove. Ten počas karantény zostal na viac ako pár týždňov doma, nakoľko v práci nemal čo robiť, a začal doma variť (aj vďaka tomu som sa vypapkala na krásnych 77 kg pri výške 163 cm, asi si viete predstaviť tú malú milú buchtičku, čo zo mňa bola :D), viac sa o nás starať, pohyb sme obmedzili na trasu – z gauču do postele- alebo naopak (máme naozaj malý bytík, som rada, že si mám kde zacvičiť). Všetko bolo vlastne úplne v poriadku až na moje chvíľkové výpadky z reality, kedy nebolo v poriadku vôbec nič.
Dlho o nich nevedel ani on sám, myslel si, že som precitlivená, že budem mať svoje dni a lomcujú mnou hormóny, alebo že som sa zle vyspala. Raz večer bol svedkom, dnes už viem, že panického ataku. Vtedy som nevedela, že niečo také existuje a tak na otázku prečo sedím na posteli a tak plytko dýcham a čo mi vlastne je som odpovedala len prosté neviem. A toto ,,neviem´´ sa práve so začiatkom karantény objavovalo čoraz častejšie a častejšie,až som bola nútená googliť a hľadať, čo mi vlastne je. (Normálny človek by zašiel k lekárovi, no ja som mala strach z korony a z lekárov, ktorých som nikdy nemala v láske lebo som v nemocniciach istú dobu bývala často, takže som niekoľko týždňov nevystrčila nos z domu – na vzduch sme chodili na balkón a to mi úplne stačilo.) Psychická panická porucha – ppp. Čím viac článkov som o nej prečítala, tým mi bolo jasnejšie, čo mi je. Úzkosti, panické ataky, čierne myšlienky. Poznáte to? Ak áno, veľmi dobre viete čo to obnáša. Ak ste si tým nikdy neprešli, netušíte, čo je to peklo na zemi. Nepreháňam, ale ťažko sa to vysvetľuje niekomu, kto to nikdy nezažil a ani to nechce chápať.

Po skončení karantény, keď už som vedela, čo mi je a čo mám robiť keď to na mňa príde, som to skúšala v praxi. Hlboké dýchanie, pozorovanie vecí okolo seba, pomenovávanie toho, čo práve vidím (vety typu :auto je žlté,tráva je zelená, slnko svieti, všetko je v poriadku …). Dovtedy som ani nevedela, že ma to môže chytiť aj mimo domova, až kým sa mi to nestalo v drogérii, plnej ľudí, kedy som nechala nákup pri pokladni a musela utekať von. Potom na prechádzke s kamoškou, išli sme na zmrzlinu a na námestí to na mňa prišlo a ja som sa potrebovala odtiaľ čo najskôr dostať. Žiadne sebaukľudňovanie ani tipy a triky nepomáhali. Začala som si uvedomovať, že to nie je len tak, nie je to také jednoduché, mať to pod kontrolou a ak sa s týmto mám naučiť žiť, musím to minimálne vedieť eliminovať.
Zaujímave bolo zistenie, že zopár ľudí okolo mňa si tým tiež už niekedy prešlo alebo práve prechádza, rozšíril sa mi obzor a nasávala som nové informácie o tejto pp. Až vtedy začalo úplné sebapozorovanie. Potrebovala som vedieť, čo je mojím spúšťačom týchto stavov a prečo sa mám niekedy lepšie a niekedy horšie. Začala som čítať viacero článkov, zbierať info od ľudí, ktorí to nejako prekonali a hlavne bez ad, pretože zostať na liekoch bolo pre mňa neprijateľné, nepredstaviteľné, hoci som vedela že potrebujem pomoc.

Takže kde som túto pomoc začala hľadať? Sama v sebe. Pretože, nech vám je čokoľvek, nech máte akékoľvek problémy, nikto vám s nimi nepomôže, ak tú pomoc sami nebudete chcieť, ak sa vaše vnútro nerozhodne a neotvorí tomu, že pomoc potrebujete.
Vtedy mi to začalo pomaličky dopínať, že ak chcem byť zdravá fyzicky a aj psychicky, musím preto niečo robiť aj ja sama a hlavne musím to  robiť pre seba (inšpirácia pre pomenovanie stránky). Bola som rozhodnutá urobiť viaceré zmeny vo svojich návykoch a otvoriť sa novému obdobiu, obdobiu zmeny. Potrebovala som začať inak rozmýšľať, inak sa stravovať, inak sa hýbať. Alebo lepšie povedané : Potrebovala som viac pozitívneho myslenia, stravu z ktorej mi nebude bývať ťažko a pohyb, s ktorým sa dostanem do lepšej fyzickej kondície. Tak jednoduché, že? Áno, jednoduché to bolo ale až v tom momente, kedy som si uvedomila, že nie je všetko len o tom, či je človek tučný alebo chudý ale je to práve o tom, ako sa cíti, prijme to a nakoľko je ochotný s tým niečo robiť. A človek rozumný by mal už vedieť, že ak svojej mysli a telu vytvára zlé a toxické prostredie, nikdy sa v ňom nebude cítiť dobre a zdravo. A toto bolo zrazu mojím novým cieľom, nerobiť sama sebe zle, práve naopak, robiť všetko preto, aby mi bolo dobre. Jasné, teraz je to zhrnuté do pár úplne jednoduchých viet, ktoré niekomu ani nemusia dávať význam, veď prečo by človek robil sám sebe zle, však?! Nuž, každý ma svoje obdobia a musí si prejsť mnohými životnými situáciami, ktoré formujú jeho zmýšľanie tak, aby pochopil samého seba. A nie raz, kľudne aj pravidelne, každý rok, každé dva. Meníme sa, život sa mení, všetko sa mení. Ale jediné, čo naozaj zostáva je prítomnosť okamihu. A zotrvať v ňom a vyťažiť z neho najviac ako sa len dá, sú dobré základy pre začiatok premeny samého seba.

Ale aby som sa vrátila k téme… Počkať, teraz vlastne rozmýšľam, že som z nej vôbec neodbočila.
Toto je presne to, v čom sa snažím nájsť rovnováhu, pretože už teraz si uvedomujem základnú vec : mať psychické zdravie bez fyzického zdravia nie je možné a rovnako to platí aj naopak.

Že som schudla už teraz 10 kg je bonus, bolo viac ako jasné, že ak sa začnem inak (teraz už viem povedať že pestrejšie a vyváženejšie)  stravovať, váha pôjde dole a samozrejme, začala som aj cvičiť. Pri cvičení som začala trénovať pozornosť a vnímanie každého jedného svalu, ktorý som práve zapájala. Už po prvom krátkom tréningu som cítila nával radosti z toho, že som niečo pre seba konečne urobila a uvedomila som si, ako veľmi sa mi pritom prečistila myseľ a oddýchla si.  Že je to nával endorfínov, ktoré sa pri každej aktivite vylučujú a teda tento pocit sa pravidelne vracia, som pochopila hneď po prvom týždni (povedané okom laika). A práve v tomto prvom, jednom jedinom týždni, sa začala revolúcia môjho myslenia. Prišli nápady, dostavila sa tak veľmi dlho hľadaná energia, zlepšila sa kondícia…. A viete čo ? Po takmer (len!) troch mesiacoch sa eliminovala pp natoľko, že úzkosti už takmer vôbec nemávam, sem-tam sa pripomenie kamoš atak, ale tak to má byť, aby mi pripomenul, prečo som sa na túto cestu dala. A idem ďalej. A spolu so mnou sú v tom aj moji priatelia, ktorí začali tiež niečo robiť pre seba a svoje ja, ktoré to tak veľmi potrebuje v každej fáze života. A tak ma motivujú byť lepšia a dodávajú mi úžasnú energiu na kráčanie po tejto ceste.

A ja zasa len ďakujem. Že ich mám, že sa máme a že sa máme lepšie. Že ste to dočítali až sem a darovali ste mi opäť kus svojho času.
Verím, že ak čo i len jednému človeku, ktorý sa k tomuto článku a môjmu profilu dostal, to pomôže nakopnúť sa a začne aspoň premýšľať nad tým, že sa veci dajú robiť aj inak, má to veľký zmysel.

Krásny deň a úspešný štart do nového týždňa vám prajem 🙂